Vzniku každého diela predchádza určitá cesta. Väčšinou sa tento proces nazýva tvorba alebo proces tvorby. Je to činnosť umelca, tvorcu, smerujúca k nejakému cieľu. Výsledkom je umelecké dielo, v akejkoľvek podobe alebo forme. Proces vzniku je neoddeliteľnou súčasťou diela, napriek tomu sa koncepcia výstavy V procese zameriava na oddelenie procesu tvorby od výsledku. Mnoho umelcov často spomína, že cesta, vznik diela je pre nich mnoho krát dôležitejšia ako samotná umelecké dielo. V tomto duchu vznikala aj myšlienka výstavy V procese, ktorá mapuje proces vzniku diela, alebo jednoducho vytrháva nedokončené diela z ateliéru umelca a zasadzuje ho do prostredia Nitrianskej galérie.

 

Koncept výstavy V procese sa zameriava na vznik a vzťahuje pozornosť k procesu tvorby. Cieľ, výsledok procesu vzniku, sa stáva nepodstatným a utajeným, dielom sa stáva proces, ako dielo vznikalo. Forma sprostredkovania však musí byť uchopiteľná, schopná prezentácie, nielen verbálne či písomne, ale aj obrazovo. Výstava sa preto skladá z videí, objektov, artefaktov, poznámok. Jedná sa o formu určitej dokumentácie čo najpútavejšou formou. Výber sa snaží zaujať diváka vizuálne i obsahovo. Väčšinou ale dokumentácia vzniku zostáva v pozadí, preto mnoho možno veľmi zaujímavých procesov vzniku zostáva navždy len v podobe určitých legiend.

 

Väčšine malieb predchádza množstvo skíc, takýmto prístupom sa na výstave prezentuje Zoltán Agócz. Práca zobrazuje proces zozbierania portrétov náhodných, neznámych ľudí, ktorých autor stretáva v autobusoch, vlakoch a na iných verejných miestach. Ide o tvorenie akéhosi vlastného cestovného denníka, kde „zbieranie“ tvári predstavuje typ neškodného voayerizmu, kde sa nič netušiaci ľudia stávajú objektom autorovho pozorovania. Názov a forma práce odkazuje na manipuláciu najviac propagovaného a zároveň legálneho voayerizmu najznámejšej sociálnej siete. Dáša Klapitová sa prezentuje dielom evokujúcim skice, ako podklady maľby na stenu či plátno pomocou projektoru. Tento dojem, je však zavádzajúci, pretože v skutočnosti toto dielo dokumentuje jej pedagogickú prácu s deťmi na keramickom krúžku, ktorý sa odohrával v priestoroch kuchyne. Tento priestor sa divákovi postupne odhaľuje za sprievodu, autentického hluku detí z tohto prostredia. Kým Dáša Klapitová venujúca sa prevažne maľbe zvolila digitálnu formu, Lukáš Matejka a Štefan Oliš, venujúci sa prevažne intermediálnym a digitálnym výtvarným formám vo výbere prezentujú tradičnejšie výtvarné formy, ako objekt a maľba. Objekt Lukáša Matejku do témy procesu vťahuje priamo inštitúciu Nitrianskej galérie. Štefan Oliš, zároveň dokumentuje dielo Trestať a dozerať, ktorý predznamenáva podobný dokumetaristický prístup Alžbety Harry Gavendovej. Klasické making of video z natáčania slovenskej rozprávky je tak prenesené do priestorov galérie, ako výtvarné dielo a prepája tak filmovú reč a výtvarné vizuálne umenie. Celkový obraz výstavy uzatvára autorka Gabriela Zigová, ktorá zobrazuje rozpracovanosť diela Gaze, ktoré rieši podobne ako Zoltán Agócz vzťah medzi cudzími ľuďmi, a istý voayerizmus spojený s pohľadom.

 

Snahou tohto kurátorského projektu bolo zároveň pospájať práce umelcov tradičných foriem, ako maľba s dielami digitálnych technológií videa a filmu. Vzniká tak v súčasnosti typická intermediálna previazanosť, ktorú aj samotní autori uplatňujú vo svojej tvorbe.